Masáž je činnosť, pri ktorej pôsobíme rukami na povrch tela. Jej cieľom je priaznivo ovplyvniť zmeny vyvolané chorobou alebo námahou, posilniť zdravie a zvýšiť celkovú odolnosť organizmu.

Dotyk a masáž patria medzi najstaršie liečebné metódy, preto že sa dajú jednoducho a bezprostredne aplikovať. Používajú sa aj pri príprave na telesný či športový výkon alebo ako prostriedok na osvieženie a odstránenie únavy.

Masáž (gr. massó, massein – stláčať, hnietiť) je to metóda fyzikálnej terapie, pri ktorej pôsobia na organizmus mechanické podnety. Využíva sa pri udržiavaní a podpore zdravia, liečbe chorôb a patologických stavoch a pri obnovovaní stratených funkcií a schopností. Masáž zaraďujeme do odboru mechanoterapie, keďže sa pri nej využívajú mechanické podnety.

Masáž tela sa dá považovať za jeden z najstarších spôsobov terapie. Predpokladá sa, že vznikla pri reflexnom trení bolestivých miest na tele, neskôr sa používala na zmiernenie únavy. Najstaršie zmienky o masáži sa našli v Egypte na Erbesovom papyruse z roku cca 5000 pr.n.l. avšak prvými, ktorí popísali liečivé účinky boli Čiňania okolo roku 3000 pr.n.l. Vo východných kultúrach bola masáž tela praktizovaná od dávnych čias a je súčasťou ich životného štýlu dodnes.  „Kniha vnútornej medicíny Žltého Cisára“ z roku 2700 pr.n.l. odporúčala dychové cvičenia, masírovanie kože a svalov a cvičenie nohami a chodidlami pri paralýze, horúčke a triaškach.

V Indii bola masáž súčasťou osobnej dennej hygieny obyčajných ľudí. Alexander Veľký pri vpáde do Indie v r. 327 pr. n. l. zistil, že indickí lekári používajú masáže ako liečebný prostriedok. Je súčasťou a jedným zo základov tradičnej indickej medicíny a ponímania zdravia ako holistického princípu. 

Masáž bola hlavnou metódou liečby bolesti gréckymi lekármi. Bolo známe, že Július Cézar podstupoval každý deň masáže pre vyžarujúce bolesti. Hipokrates učil, že „lekári majú byť vzdelaní v mnohých odboroch...ale najmä v umení trenia, lebo trenie spevní kĺb, ktorý je príliš voľný a uvoľní ten, ktorý je príliš tuhý.  Rimania sa naučili umeniu masáže od Grékov. Najväčšiu zásluhu o rozvoj masáže mal v tomto období Galenos, slávny rímsky lekár, hlavný lekár školy gladiátorov. Ten zaviedol masáž ako súčasť tréningovej prípravy gladiátorov. Delil masáž na prípravnú (frictio) pred zápasom a apoterapeutickú po zápase. Galenos sa právom považuje za praotca športovej masáže. V starovekom Grécku a Ríme však masáže neboli chápané iba ako liečebná metóda, ale boli filozofmi a lekármi cenené aj pre ich relaxačné účinky a „celkové uchovávanie tela a mysle“.

V stredoveku pod veľkým vplyvom kresťanstva nastal úpadok v starostlivosti o telo a masáž používali len Arabi a Turci.

O novodobý rozvoj masáže sa zaslúžil Peer Henrik Ling (1776-1839). Ling bol Švéd, ktorý cestoval do Číny, kde si dokonale osvojil a pochopil masážne techniky. Z nich vyvinul vlastný systém masáží, založených na rôznych pohyboch zahrňujúcich tlak, trenie, kmitanie a krúženie. V roku 1813 v Štokholme založil prvú masérsku školu a zaradil masáž do telovýchovnej sústavy. Na základe jeho poznatkov vznikla zásluhou Komory Trénovaných Masérov v Anglicku v roku 1894 fyzioterapia. Počas prvej svetovej vojny liečili vojakov s poranením nervov masážami a nemocnica St.Thomas v Londýne mala svoje masérske oddelenie až do roku 1934. Následný prelom vo viacerých oblastiach medicíny spôsobil, že sa úloha fyzioterapie a masáže odsunula do úzadia pre objavy možných elektromechanických stimulácií tkanív. V dnešnej dobe sa našťastie úloha masáže opäť reetabluje.